Úvod
Historie
Členové
Akce
FotografieNOVINKANOVINKA
Video
Ukázky
Vydaná CD
Objednat CD
Napsali o násNOVINKANOVINKA
Síň slávy
Studio
Hudební teorie
Doplňky
Agadirek
Agadir v Maroku
Kontakty
Interní
Vyhledávání:
osoby
akce
projekty
skladby
Agadir na facebooku:
Facebook
Agadir na Instagramu:
Instagram
Agadir na Wikipedii:
Wikipedia
Kanál RSS:
Kanál RSS

České centrum Mezinárodního PEN klubu
Jsme členové
Českého centra Mezinárodního
PEN klubu

Sdružení Q
Jsme členové
Sdružení Q

Státní fond kultury České republiky
Pořady z cyklu
"Agadir: Na strunách naděje"
jsou konány
za finanční podpory
Státního fondu kultury
České republiky

Mediální partneři:



Přihlášený uživatel:
žádný

Vaše IP adresa:
216.73.216.206

Přístupy celkem: 51880481
Přístupy dnes: 19282
Š 2004-2024
Ing. Ondřej Fuciman, Ph.D.
Optimalizováno pro rozlišení:
1280x720 a vyšší
Príbeh, v ktorom som sa stal sviňouPríbeh, v ktorom som sa stal sviňou
Príbeh, v ktorom som sa stal sviňou
- Dodo, Dodo, ide sem akýsi človek!
Fakt, ktosi šiel po ulici, ale vôbec nie k nám. Normálne šiel okolo, ani si nás len nevšimol. A my dvaja sme stáli ako figuríny, na desa sekúnd som ani nedýchal. Potom kŕč povolil a Edita sa hystericky rozosmiala:
- Ty, veď nám asi šibe. Nám normálne pošibáva! My si tu teraz predsa môžeme sadnú, popíja kávu, pozera telku alebo čo...
Edita šla teda vari kávu a ja som bol zvedavý na žudí. Či sa pristavia a tak. Postavil som sa skoro k samému sklu, ale pre nikoho som nebol zaujímavý.
- Chodia? No tak chodia?- vykrikovala Edita.
- Chodia.
- No a?
- Nič. Iba chodia.
- Normálne chodia a nič?
- Mhm.
- Keby mi toto niekto povedal, neuverím, - ozvala sa Edita za mojím chrbtom, položila šálky s kávou na stôl a postavila sa vedža mňa.
Mal som sa asi na všetko vykašža, vypi si kávu a číta noviny. No ja som schytil šálku a polial som kávou sklo pred sebou.
- Si sa zbláznil? - skríkla Edita a rýchlo mi trhá šálku z ruky.
- Nikto si to ani nevšimol, videla si? - hovorím a beriem zo stola druhú šálku. Kávu vylievam na sklo práve vtedy, keď ide okolo akási stará baba.
- Prestaň! - zvrieskne Edita a utiera pooblievaný výklad.
Stojím pri obliatom výklade, zo šálky ešte kvapká na zem káva a ja znovu vidím svojho otca na zemi vedža lavičky /doteraz nedokážem okolo nej prejs/, ako si vpredu trhá košežu a ja k nemu darmo ahám ponáhžajúcich sa žudí.
Edita ďalej utiera výklad. Už mi nič nehovorí, iba ticho utiera a utiera. Cítim sa hlúpo.
- Každý je pre každého iba vzduch, vieš? Potom na ulici dostaneš infarkt a nikto si a ani nevšimne, - hovorím.
Začne ma utišova, že po prvé: všetko sa stalo v bočnej ulici a po druhé: práve vtedy vraj tadiaž nikto nešiel.
- Blbos. Aspoň desa žudí išlo okolo. Každý sa oblúkom otcovi vyhol. A ja som nikomu nevedel vysvetli, prečo otec leží na zemi! Kto si vtedy všímal štvorročné decko?
- Nechaj to tak, - povedala mi Edita a išla uvari novú kávu.
Takto sa začal nᚠprvý deň vo výklade. Aby bolo jasné: mesiac vo výklade na hlavnej ulici. Sme dobrovožníci pre akýchsi šibnutých sociológov. Akože máme ži tak ako dosiaž, jes, pozera telku, spa a podobne. Všade kamery, na nás aj na ulicu vonku. Sme dobrovožníci za tristotisíc.
Dnes je nᚠdvadsiaty deviaty deň. Predposledný. Sme najedení, ulica nás už prestáva zaujíma a v telke dávajú akúsi reklamu na posilňovač svalov. Ten si kúpim.
- Pozajtra si môžme zača užíva, - hovorím Edite.
- Mne by stačilo, keby sme normálne žili.
- Kristeježiši, čo je to normálne žili?
Ale viem, kam mieri. O chvížu začne o dieati.
- Ako žijú moji rodičia alebo naši susedia, neviem...Keby sme mali konečne diea. Čo chcem tak veža? - šepká Edita ďalej.
Vytáča ma, normálne ma vytáča.
- Keby vtedy niekto...možno keby vtedy niekto pomohol otcovi... možno by som aj ja žil normálne. Ja som normálne nikdy nežil, Edit! Nikdy! Matka chodila vždy večer preč a ja...ja som zostával v okne a pozeral som sa, či otec predsa len nepríde. Ledva som na to okno vyliezol...Stával som nalepený na skle celé večery! A potom...neskôr...myslíš, že bolo na bicykel alebo na školské výlety? Ani na lyžiarsky som s triedou nešiel! Všetci vtedy išli! Aj ten škrčok Pepko išiel! A čo si myslíš, ako som študoval? Ani korunu som od matky nedostal! Ani korunu mi neposlala! Chodil som na nočné na hlavnú poštu! Vykladal som vrecia...Nikdy som nežil normálne! Ja si chcem konečne uži, Edit! Chcem si kúpi lyžiarsky výstroj, lebo mi ten skurvený lyžiarsky chýba! Škrčkovi Pepkovi to bolo aj vtedy jedno. A bol! Pepko na lyžiarskom bol!
Edita vydesene na mňa hžadela a ja som sa nevedel zastavi:
- Len sa dívaj! Práve sa skončila reklama! Len sa pozri! Dávajú smotánku! Tie motýliky a dekolty! Kedy ty budeš ma taký dekolt a ja taký smoking? Len sa pozri na tie švédske stoly! Ako žerú! To sa niekomu štartuje! Tebe dal kto kedy milión, aby si začala? A mne kto čo dal? Vieš, že mám plat o dve pädesiat na hodinu horší ako čistič záchodov? Čítal som to minule v novinách! Obyčajný hajzlipucer má o pätisíc ročne viac ako ja! S vysokou školou! To mám večne obdivova toho kreténa Feješa ako bol v Karibiku a ako sa predvádza so svojou zasratou kamerou? Rýchlozbohatlíci jedni! Všetci sa chcú len nabali! Len sebe a rodine! Hovno im ide o žudí! Bla-bla-bla! Obyčajné kydy pre kamery! Nech žijú z mojej výplaty! Politici!
Neviem, možno tu niekde som sa začal meni na sviňu.
Sedeli sme potom ticho, až kým sa nezotmelo. Zrazu ma Edita potiahla za ruku a mlčky hlavou ukázala na ulicu.
- Niekto tam leží...
- Nie je to pes?
- Nezdá sa mi. Je to človek. Nejaký muž...
- Ešte pred chvížou tam nikto nebol!
- Musel spadnú alebo čo. Ale kedy, že sme si to nevšimli?
- Dočerta. Nikto nejde. Nikto nejde!
- Zavolajme sanitku!
- Počkaj. Porušili by sme zmluvu. Vieš, že vola smieme iba vtedy, keby sa jednému z nás niečo stalo...Iba vtedy smieme vola.
- Ako to, že smieme? Čo sme nejaké bábky alebo čo? Ten človek možno zomiera. Dodo!
Oblial ma pot:
- Edita, ak porušíme zmluvu s agentúrou, tak je našich tristotisíc fuč! Mesiac sme tu sedeli zbytočne! Rozumieš?
Vtedy sa Edita pozrela na mňa studeným pohžadom:
- Ty si sa zbláznil, Dodo.
- Mᚠpravdu, zbláznil som sa. Predsa to teraz nevzdám!
- Ten človek potrebuje pomoc...
Zrazu chlapík vstáva. Božemôj, on vstáva!
- Edit, on vstáva! Asi je len opitý! Pozri, normálne ide preč! - smejem sa. Smejem sa, až si musím sadnú. Som dokonca ochotný ís do postele a hoci aj urobi toho malého.
- Si sviňa, - povedala Edita.
Po prvýkrát som zbadal, že sa vonku pri výklade pristavili akísi žudia a nechápavo na nás hžadeli.

Zpět

Š Agadir Š 2004-2024, Ing. Ondřej Fuciman, Ph.D.