Úvod
Historie
Členové
Akce
Fotografie
VideoNOVINKANOVINKA
Ukázky
Vydaná CDNOVINKANOVINKA
Objednat CD
Napsali o násNOVINKANOVINKA
Síň slávy
Studio
Hudební teorie
Doplňky
AgadirekNOVINKANOVINKA
Agadir v Maroku
Kontakty
Interní
Vyhledávání:
osoby
akce
projekty
skladby
Agadir na facebooku:
Facebook
Agadir na Wikipedii:
Wikipedia
Kanál RSS:
Kanál RSS

České centrum Mezinárodního PEN klubu
Jsme členové
Českého centra Mezinárodního
PEN klubu

Sdružení Q
Jsme členové
Sdružení Q

Státní fond kultury České republiky
Pořady z cyklu
"Agadir: Na strunách naděje"
jsou konány
za finanční podpory
Státního fondu kultury
České republiky

Mediální partneři:



Přihlášený uživatel:
žádný

Vaše IP adresa:
34.236.190.216

Přístupy celkem: 10803991
Přístupy dnes: 3023
© 2004-2019
Ing. Ondřej Fuciman, Ph.D.
Optimalizováno pro rozlišení:
1280x720 a vyšší
O dvoch láskach Irmy Fulekyovej<BR>
O dvoch láskach Irmy Fulekyovej

O dvoch láskach Irmy Fulekyovej<BR>
Dve lásky mala Irma Fülekyová: psa, ktorého nikto nikdy nevidel, a knižnicu, ktorú zdedila po svojej starej matke, tiež Irme Fülekyovej, len s tým rozdielom, že Irma Fülekyová staršia mala štvrtinu krvi modrej. Šestnástina aristokracie sa v našej Irme predrala na povrch ako divoká túžba po vzdelaní, ktorého sa jej nedostalo. A tak sa vrhla na zdedené knihy, o ktorých vedela hodiny rozprávať svojmu psovi Mukimu. Najčastejšie sedávala pri moste na ploských šikmých skalách a nohy si máčala v plytkej vode pri brehu rieky. Voda tiekla pri kraji pomalšie, takže sa v nej podchvíľou hemžilo stovkami malých rybiek. Irma si vždy strčila obe nohy do vody a čakala. Rozpŕchnuté hejno rybiek sa pomaly vracalo naspäť k brehu. Irma sledovala malé lesklé telíčka so zatajeným dychom.
- Pśt, Muki, teraz čosi uvidíš...
Rybky nebojácne plávali okolo Irminých prstov, pokým sa pravý malíček nevymrštil ako strunka. Irma sa rozosmiala, ešte niekoľkokrát pokývala malíčkom, strčila si mokré nohy do starých tenisiek a zvyčajne dorozprávala Mukimu obsah knihy, ktorú v noci čítala. Niekedy rybky nebolo vidno, lebo do rieky vypustili odpad z cukrovaru. Irmu to však nikdy nemrzelo, nohy si aj tak strčila do vody. Vtedy sa jej zazdalo, že sú hnedé, ako vtedy, keď mala dvadsať a keď si vyrábala pančuchy rovno na nohy. Stačilo si ich vyholiť, ak boli biele, natrieť mrkvovou šťavou, vyblýskať kožkou zo slaniny a vzadu si ostrým uhlíkom nakresliť tenulinký pásik od päty až na stehno, pekne do stredu. To bývala najväčšia fuška. Kvido s ušami ako lopúchy sa šiel z jej nôh zblázniť: vraj že keď si s ním nič nezačne, pôjde na bicykli až na koniec sveta a tam skočí dolu. A Kvido si naozaj sadol na bicykel a šiel do sveta. Neprišiel až na jeho koniec, ale do Paríža. Irme odtiaľ doniesol Mukiho, ktorý bol múdrejší ako niektorí ľudia. S Mukim sa Irma rozpráva už vyše päťdesiat rokov. Niekedy sa ho spýta na obsah knihy, ktorý mu deň predtým rozprávala a ktorý medzitým zabudla. Keď ani Muki nevie, vtedy mu povie: Joj, Muki, vezmem ťa na koniec sveta a tam ťa hodím dolu. Potom Irma vždy vyčkáva, čo na to Muki, žmurká na neho raz ľavým, raz pravým okom a piskľavo sa rozosmeje.
V zime sedáva Irma v malej kuchynke a čítava dlho do noci. Z kuchyne do hosťovskej ide iba po novú knihu. Raz, keď sa Irme nechcelo vyjsť z kuchyne do pivnice po drevo, spravila neslýchanú vec: vytrhla z knihy prvých päťdesiat strán a vložila do sporáka. Sama bola prekvapená, ako to šlo ľahko. No o chvíľu bola z toho zhrozená a takáto nešťastná nemohla ani oka zažmúriť. Nakoniec vstala, zobrala okýptenú knižku a miesto vytrhnutých strán dopísala na vnútornú stranu obalu ich stručný obsah: „Viliam Máriu opustil kvôli mladšej Elvíre. /Sviňa/.“ Irma bola konečne spokojná. Keď sedela nasledujúci večer v kuchynke, už nebolo také ťažké vytrhnúť ďalšie prečítané strany a priložiť nimi do sporáka. Ceruzku mala už pripravenú. Stačilo pripísať obsah vytrhnutých listov na vnútornú stranu obalu.
- Vieš,- rozprávala potom v posteli Mukimu, - nebola som najhoršia, ale Kvida som nechcela. Ty by si chcel takého, čo má uši ako lopáre?“ - chichotala sa a potom zvážnela. - Ale nemysli si, že nemám Kvida rada. Šiel kvôli mne na kraj sveta, aby skočil dolu. A doniesol teba. Možno by mi teraz tie jeho uši ani tak veľmi neprekážali. Dala by som mu na ne baretku. A ja by som si na nohy nakreslila čierne pásiky...nie, nie, Kvido by mi nakreslil tie pásiky, a šli by sme na zmrzlinu, lebo tú mám rada. Len by mi nesmel kúpiť citrónovú. Čože? No tak už spi...- ponatriasala perinu vedľa seba a zatvorila oči.
Od toho dňa nebolo večera, aby Irma nevytrhla niekoľko prečítaných strán z knihy a nepísala obsahy na vnútorné strany obalov. Časom rozširovala svoje zápisky o vlastné postrehy a potom si už nepamätala, čo z napísaného je obsah knihy a čo je jej vlastná myšlienka. Postupne v Irminej zdedenej knižnici pribúdalo husto popísaných obalov Irminým celkom pekným a úhľadným písmom. Irma k niektorým textom prikreslila aj červené srdiečko.
Keď sa po rokoch minuli knihy a Muki si už nepamätal ani jeden obsah, Irma odišla. Ľudia, ktorí ju naposledy videli, vraveli, že šla popri brehu rieky a komusi hovorila, že ho vezme na koniec sveta a hodí ho dolu. Irmu v meste odvtedy nikto nevidel. Až po rokoch sa pri úprave pivnice v hrdom dome na námestí našla prázdna urna s Irminým menom, rokom narodenia a úmrtia. Za rokom úmrtia bolo nakreslené červené srdiečko. Nikto nevedel, ako sa urna dostala medzi staré haraburdy, len kvetinárka odnaproti tvrdila, že urnu do pivnice priniesol akýsi pes.

Zpět

© Agadir © 2004-2019, Ing. Ondřej Fuciman, Ph.D.