Úvod
Historie
Členové
Akce
Fotografie
VideoNOVINKANOVINKA
Ukázky
Vydaná CDNOVINKANOVINKA
Objednat CD
Napsali o násNOVINKANOVINKA
Síň slávy
Studio
Hudební teorie
Doplňky
AgadirekNOVINKANOVINKA
Agadir v Maroku
Kontakty
Interní
Vyhledávání:
osoby
akce
projekty
skladby
Agadir na facebooku:
Facebook
Agadir na Wikipedii:
Wikipedia
Kanál RSS:
Kanál RSS

České centrum Mezinárodního PEN klubu
Jsme členové
Českého centra Mezinárodního
PEN klubu

Sdružení Q
Jsme členové
Sdružení Q

Státní fond kultury České republiky
Pořady z cyklu
"Agadir: Na strunách naděje"
jsou konány
za finanční podpory
Státního fondu kultury
České republiky

Mediální partneři:



Přihlášený uživatel:
žádný

Vaše IP adresa:
34.236.190.216

Přístupy celkem: 10803849
Přístupy dnes: 2881
© 2004-2019
Ing. Ondřej Fuciman, Ph.D.
Optimalizováno pro rozlišení:
1280x720 a vyšší
Neznáma<BR>
Neznáma

Neznáma<BR>
Kukuricu bolo cítiť až do skleníka. Takto nejako by sa mohla začínať poviedka o Belovi, ale nezačína sa, lebo Belo nevie variť. Doteraz nikdy nezapol sporák, a načo aj. Niečo sa vždy nájde a on varené aj tak nemá rád. Okrem toho vstáva až okolo poludnia. Ako vstane, ide hneď do krčmy. Pult s pivom strihnutým jednou hruškou je presne štyridsaťdva krokov od brány. Vždy si ráta kroky. Je to tréning pre mozog a nejako treba začať deň. Vlastne to nie je celkom tak. Ako vstane, najprv vyfajčí svoj životabudič ešte v skleníku. Psy sa naňho vrhnú, oblizujú mu ruky a nohy, a vtedy je najšťastnejším človekom v dedine. Vyobjíma Lindu, Bubíka, Lejdinu a nakoniec Alíčka pacholíčka, malíčka, balíčka, cvalíčka. Toho musí hladkať opatrne. Je to ešte šteňa, má zuby ako malé ihly. Keď teda vyobjíma psy, ide dať sliepkam. Nezabudne ani na Zuzu, čo sedí už druhý týždeň na vajciach. Treba ju jemne nadvihnúť a vyniesť von, aby sa nazobala a napila. To mu poradili domáci. Tento malý obrad ho napĺňal spokojnosťou. Cítil sa tak dedinčanom. Jednoducho zapadol. Vždy, keď vynášal Zuzu, musel si dávať pozor na Beličku číslo jedna. Bola to jedna z troch bielych sliepok, ktoré prikúpil k ostatným strakatým neskôr. Keď ich spočiatku všetky aj s kohútom nenávistne ďobali, rozhodol sa, že kým ich kŕdeľ strakatých neprijme medzi seba, bude robiť náhradného kohúta sám. Sadol si vtedy na drevený malý stolček doprostred slepačieho ruchu a tri biele sliepky sa držali okolo neho. Dokonca sem-tam kikiríkal. Ale bielym sliepkam asi to ďobanie robilo dobre, lebo kým sedel na stolčeku a pofajčieval, jedna zo sliepok, vtedy ešte jedna z bielych, dnes už vie, že Belička číslo jedna, sa vytrhla, uchytila mu horiacu cigaretu z úst a utekala k plotu malého slepačieho dvorčeka. Bolo to také nečakané, že mu na cigarete ostala nalepená jemná koža z hornej aj dolnej pery. Teraz, keď vynáša z kurína Zuzu prilepenú na vajciach, chodí Belička číslo jedna okolo, akoby žiarlila. Takže keď dá Belo sliepkam, napustí psom čistú vodu, nasype im granúl a zapáli si druhú cigaretu. Dá si od psov ešte raz pooblizovať ruky a nohy a spokojne sa pohne k bráničke. Ešte štyridsaťdva krokov a čaká ho pivo. No hruškovicu si takto nalačno nedá, tá má svoj čas až podvečer. Pridáva si ju zvyčajne až do šiesteho alebo siedmeho piva. Keď sa po prvom a druhom pive vracia, tieň sa konečne prehupne zo dom. Vtedy sa začína fáza plánovania. Tu za domom sa plánuje fantasticky. Posadí sa do rohu vedľa múrika a díva sa rovno na obzor preťatý obrovským orechom vo vedľajšej školskej záhrade. Pozoruje pritom susedovu anténu, na ktorej stále sedávajú hrdličky. Často sa stáva, že taká hrdlička pohne celou anténou. Vtedy vybieha sused a nadáva. Belo sa prikrčí za stenu kôlne, aby sused nevidel, ako sa smeje. Veď sa nesmeje na susedovom hneve, ale na šikovnej hrdličke. Keď sa sused vykričí a zájde do domu, sadne si Belo znova do rohu vedľa múrika a plánuje. Napríklad tuje. Mohol by ich pestovať hoci aj dvesto. Alebo ešte lepšie, štyristo. Zo semiačka by vyrástli asi tak za dva roky. Vtedy by boli vhodné na predaj. Po dvesto korún kus, a hneď je osemdesiattisíc. Stačí ich raz za čas poliať, to je všetko. Črepníky by dal do prednej časti dvora, ohradil by ich proti psom a hotovo. Alebo tak aranžovať zo skalky malé ozdobné misky. Tie by musel predávať sused. Vlastne aj tuje by mohol, má na to bunky. Už sa mu nabudúce nebude smiať za tie hrdličky. Belo sa usmial pri predstave osemdesiatich tisícok. Možno už teraz strihne tretie pivo hruškou, keď tak dobre naplánoval tú skalku a tuje.
A potom ju uvidel. Stála pri bráničke a uprene sa dívala do dvora. Narýchlo nevedel, či to nie je nejaká dávna známa. Už v skleníku si pripravil úsmev, no ako sa približoval k bráničke, videl, že to asi žiadna známa nebude. Neprestal sa však usmievať, lebo Belo má slušnosť v krvi. Neznáma sa však neusmievala. Uprene na Bela hľadela veľkými sivozelenými očami. Pery mala plné, jej hrdý výraz im dodával akúsi zmyselnosť. Mohla mať sedemdesiat rokov, no jej podivná krása prekvapovala.
- Keď mi dáš najesť, vyveštím ti.
To nebola prosba, to bolo samozrejmé konštatovanie, ktoré sa stávalo rozkazom bez akýchkoľvek pochybností.
- Ako som povedala. Keď mi dáš najesť, vyveštím ti, - zopakovala neznáma tak samozrejme, že Belo bol celý dopletený. Ženina suverenita ho čudne ochromovala.
- Ja ani nemám navarené...
- Uvarím.
- No tak potom dobre, niečo sa nájde, - ospravedlňoval sa Belo. V tom zmätku fajčil dve cigarety a myseľ mu skackala raz sem a raz tam. Pustiť neznámu do kuchyne? Čo ak niečo ukradne? Nevystrelili si z neho kamaráti? Opatrne sa poobzeral, ale nikde nikoho. Topole ticho šumeli a futbalové ihrisko oproti bolo pusté ako každý pondelok dopoludnia. Neznáma otvorila bráničku, až musel Belo uskočiť. Kráčala tak pokojne a prirodzene, akoby tu žila odjakživa. V skleníku sú psy! chcel ju varovať Belo, ale žena už bola dnu a psy si ju vôbec nevšímali. Vošla hlavnými dverami do priestrannej kuchyne a potom do špajze.
- Na obed budú zemiakové placky, - povedala.
Belo stál uprostred kuchyne. Tváril sa, že je všetko v poriadku, ale kŕčovitý úsmev ho prezrádzal.
- Pokojne choď na pivo, zatiaľ urobím tie placky, - povedala žena a ani nezdvihla hlavu od zemiakov. Ako zhypnotizovaný sa díval na ženu čistiacu zemiaky a sadol si.
- Neverím na také veci. Ako vieš, že chcem ísť na pivo?
- Jednoducho to viem.
- Ako že vieš? Len tak z ničoho?
- Viem a hotovo. Neboj sa, choď, nič ti neukradnem. Iba sa najem, vyveštím ti a odídem.
- Ja sa nebojím, - povedal Belo, ale nebola to pravda. Dokonca sa začal potiť. Mal strach z tejto neznámej suverénnej ženy, ktorá ho odzbrojovala svojou priamočiarosťou.
- Tak teda idem na jedno, - povedal a vyšiel z kuchyne. Psy sa na neho vrhli, akoby ho nevideli dva dni. Tentoraz sa nedal oblizovať, mechanicky odkráčal do krčmy, vypil pivo, zdvihol sa a o chvíľu bol naspäť v kuchyni. Neznáma už liala prvú placku na rozpálenú panvicu. Vôňa, ktorá sa o chvíľu vopchala do celého domu, ho akosi upokojovala. Bola to iná vôňa, na akú bol zvyknutý. To nebola vôňa párkov a horčice. Bola to vôňa, na ktorú sa pamätal z detstva. A bola všade. V kuchyni, špajzi, dokonca sa zavŕtala aj do perín, ktoré od rána ešte neboli vetrané. Vlastne nikdy neboli vetrané, ale to ho teraz netrápilo.
- Kde máš taniere? - spýtala sa zrazu neznáma a začala škvariť slaninku.
Otázka ho upokojila. Tak predsa nevie všetko. Vstal a pripravil taniere. Slaninka nádherne voňala, až teraz si uvedomil, aký je hladný.
- Sú výborné, - povedal po prvom súste a neklamal. Ešte nikdy mu tak nič nechutilo ako tieto placky voňajúce cesnakom a majoránkou. Žena len mlčky prikyvovala.
- Oklamala som ťa, - povedala nakoniec, keď všetko zjedli. - Neviem veštiť.
Belovi sa uľavilo a spadla mu z pliec ťarcha, ktorej sa nevedel zbaviť od chvíle, keď zbadal neznámu pri bráničke.
- Ja aj tak na také veci neverím, - povedal.
- Ďakujem za jedlo, - povedala žena a dvíhala sa na odchod.
- Nie, to ja ďakujem, - usmial sa Belo a vôbec to nebolo preto, že to mal v krvi. Vstal a odprevádzal neznámu k bráničke. Vyšla na cestu a tam sa zastavila.
- Tie tuje sú celkom dobrý nápad, - povedala a Belo prvýkrát zbadal náznak úsmevu na jej tvári. Kým si uvedomil, o čom hovorí, a kým stihol naň padnúť nový strach, neznámej nebolo. Ako prišla, tak odišla. Topole šumeli ako pred hodinou, len psy sa rozštekali ako divé.

Zpět

© Agadir © 2004-2019, Ing. Ondřej Fuciman, Ph.D.