Úvod
Historie
Členové
Akce
Fotografie
VideoNOVINKANOVINKA
Ukázky
Vydaná CDNOVINKANOVINKA
Objednat CD
Napsali o násNOVINKANOVINKA
Síň slávy
Studio
Hudební teorie
Doplňky
AgadirekNOVINKANOVINKA
Agadir v Maroku
Kontakty
Interní
Vyhledávání:
osoby
akce
projekty
skladby
Agadir na facebooku:
Facebook
Agadir na Wikipedii:
Wikipedia
Kanál RSS:
Kanál RSS

České centrum Mezinárodního PEN klubu
Jsme členové
Českého centra Mezinárodního
PEN klubu

Sdružení Q
Jsme členové
Sdružení Q

Státní fond kultury České republiky
Pořady z cyklu
"Agadir: Na strunách naděje"
jsou konány
za finanční podpory
Státního fondu kultury
České republiky

Mediální partneři:



Přihlášený uživatel:
žádný

Vaše IP adresa:
34.236.190.216

Přístupy celkem: 10804009
Přístupy dnes: 3041
© 2004-2019
Ing. Ondřej Fuciman, Ph.D.
Optimalizováno pro rozlišení:
1280x720 a vyšší
Každé ránoKaždé ráno
Každé ráno
Každé ráno prifarbujem mužove fúzy ceruzkou na obočie. Stáva v pozore pod kuchynskou lampou a ja mu uberám roky. Dnes ráno však, odkedy vybral poštovú schránku, je akýsi čudný. Správa sa zvláštne. Už keď vchádzal do kuchyne, sa ináč na mňa pozrel ako obyčajne, a keď sme pili kávu, podal mi cukor. Niečo sa s ním deje. Takže dnes sa nepostavil pod kuchynskú lampu a ja som mu neprifarbila fúzy ceruzkou na obočie. Stále sedí pri dopitej šálke kávy a skúmavo sa na mňa pozerá. Nahadzuje zdanlivo banálnu konverzáciu akože:
- Niekam sa chystáš?
- Ešte neviem, - odpovedám. Nechce sa mi síce nikam ísť, ale budem musieť.
- Lebo si si obliekla nové šaty.
- Veď tie mám už pol roka, - smejem sa, no nie je to pravda. Kúpila som si ich minulý týždeň. Obliekla som si ich dnes ráno a prechádzala som sa v nich tak, aby sa mi na ľavej strane roztváral šlic. Dokonca som si dala pás a pančuchy. Keď som sa zohla, bolo to jasne vidieť. Za ucho a na krk som si dala trochu vône, primaľovala som sa a teraz pomaly pijem kávu.
- Prišla nejaká pošta? – pýtam sa len tak, medzi dúškami kávy.
- Nie, nič, - rýchlo hovorí muž, trochu v tvári očervenie a ja ho vidím zrazu ako vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, keď som si zapínala pančuchu vo výklenku starého domu a on práve vyšiel z podchodu a uvidel ma. Očervenel, chcel možno aj otočiť hlavu, lebo sa nepatrí sledovať ženu s momentálnym toaletným defektom, ale neotočil ju. Pozeral sa na moje stehno ako zhypnotizovaný. Asi sa potreboval trochu schladiť, lebo ma pozval na zmrzlinu. Vykľul sa z neho celkom príjemný chlap a onedlho môj muž. Ale to bolo pred dvadsiatimi rokmi. Teraz tu sedí s nenamaľovanými fúzmi a je mi ho trochu ľúto. Ale ja vydržím, pretože to robím kvôli nemu. Preto aj ten šlic a pančuchy. Lebo ešte minulý týždeň to bolo úplne ináč. V sobotu ráno sa postavil pod lampu v kuchyni, prifarbila som mu fúzy a on sa zberal na stolný tenis. Kedysi hrával, a tak si teraz nedá ujsť ani jeden zápas. Vonku som videla, ako svižne kráča a vťahuje brucho. Ani nemusím byť s ním, viem, že pokrikuje na hráčov, oblápa kamarátov okolo pliec a točí sa okolo mladých dievčat, čo čapujú kofolu. Vlastne by ma malo tešiť, že môj muž je taký frajer. Malo. Keby bol taký aj doma. Lebo pri mne nevťahuje brucho a fúzy mu prifarbujem len vtedy, keď ide von.
- Ale veď si bral zo schránky akúsi pohľadnicu, - začínam znovu rozhovor, lebo viem, že môj muž nevie klamať. Zatiaľ bojuje ako lev, lebo zrazu si spomína, že sme omylom mali v schránke pohľadnicu pre susedku. Aj jej ju hneď odniesol, bola práve v záhrade.
- Pôjdem k Petre, trochu nakúpime. Na obed som doma, dobre? – mením taktiku, lebo viem, že na obed, keď sa vrátim, bude môj muž vypínať hruď, fúzy si prifarbí aj sám a bude sa okolo mňa točiť. Ako dobre, že je trochu žiarlivý. Na tú budúcu pohľadnicu sa podpíšem znovu ako Peter a pozvem sa aspoň na dva dni niekde preč.

Zpět

© Agadir © 2004-2019, Ing. Ondřej Fuciman, Ph.D.