Úvod
Historie
Členové
Akce
Fotografie
VideoNOVINKANOVINKA
Ukázky
Vydaná CDNOVINKANOVINKA
Objednat CD
Napsali o násNOVINKANOVINKA
Síň slávy
Studio
Hudební teorie
Doplňky
AgadirekNOVINKANOVINKA
Agadir v Maroku
Kontakty
Interní
Vyhledávání:
osoby
akce
projekty
skladby
Agadir na facebooku:
Facebook
Agadir na Wikipedii:
Wikipedia
Kanál RSS:
Kanál RSS

České centrum Mezinárodního PEN klubu
Jsme členové
Českého centra Mezinárodního
PEN klubu

Sdružení Q
Jsme členové
Sdružení Q

Státní fond kultury České republiky
Pořady z cyklu
"Agadir: Na strunách naděje"
jsou konány
za finanční podpory
Státního fondu kultury
České republiky

Mediální partneři:



Přihlášený uživatel:
žádný

Vaše IP adresa:
34.236.190.216

Přístupy celkem: 10804268
Přístupy dnes: 3300
© 2004-2019
Ing. Ondřej Fuciman, Ph.D.
Optimalizováno pro rozlišení:
1280x720 a vyšší
(Mo)mentálna domorodka(Mo)mentálna domorodka
(Mo)mentálna domorodka
Svojho dávneho spolužiaka stretla na pravé poludnie. Práve niesla z obchodu nový kôš na bielizeň. Držala ho od seba, aby netlačil. Pritom mala chuť na zmrzlinu a otlak na nohe. Ivana vlastne pokojne mohla nevidieť. No stretnúť trochu mladosti v tomto meste Rómov, špinavých ulíc a zdemolovaných zastávok je aspoň aké-také oživenie pondelka napuchnutého celotýždňovým stereotypom.
- Ivan. Si to ty?
- Ahoj...
- Hádam ma len poznáš?
- Mhm. Ty tu bývaš?
- Tak nejako. Momentálna domorodka. A ty čo? Nevedela som, či dobre vidím.
Ale jasné, že dobre vidí, dočerta. Už začína ľutovať, že sa pristavila. Veď vždy bola alergická na ten jeho vypučený zadok. A ten postoj, výraz tváre... Nie, nemala sa prihovoriť. Odkedy sa poznajú, vždy jej krížil plány. Prvýkrát vtedy, keď boli siedmaci. Učiteľka jej povedala, že pôjde v lete za odmenu do Bulharska. Za robotu v školskom rozhlase, zbery, iskry a všeličo iné. Potom prišla učiteľka ešte raz a povedala, že do Bulharska pôjde Ivan. Až neskôr pochopila, že to by asi nebolo v poriadku, aby odmenili dcéru obyčajných robotníkov a syna námestníka generálneho riaditeľa významnej textilky nie.
Pocit druhoradosti sa znova prihlásil. Teraz, na námestí, s košom na bielizeň pri nohách.
- Si tu služobne?
- Prišiel som sa pozrieť na prsty niekoľkým vašim riaditeľom. Kontrola. Ministerská.
Sa má asi posrať alebo čo.
- Bývaš v Blave?
- Mhm. Brat je tiež na ministerstve.
Kristepane, túto nedonosenú konverzáciu si mohla odpustiť. Veď on sa vôbec nezmenil. Načo sa len pristavovala?
- Takže sa máte obaja fajn. Ja tu učím. Prišli sme sem pred tromi rokmi, keď zomrel svokor.
- Mhm.
Idiot, určite aj na to zabudol, ako si kvôli nemu na lyžiarskom zlomila nohu. Machroval na kopci a ona sa mu chcela vyhnúť. Keď jej školská lyža skrútila nohu v členku, kandahár držal ako pasca, zrazu prestala vidieť. Počula, ako ju obklopujú spolužiaci, profáci, no a tá tma. O dva týždne mali byť prehrávky súboru a potom štyri vystúpenia. Jedno dokonca v televízii. Počula sa vtedy, ako oplzlo nadáva a nedalo sa to zastaviť. Angličtinár zalamoval rukami, spolužiaci sa pochechtávali a slastne načúvali. Nadávky vyfrkovali z tmy a boli skoro dôležitejšie ako zlomená noha. Intenzívne zacítila zlomený členok spred dvadsiatich rokov.
- Ináč, máš sa?
- Ujde to. Ozaj, hľadám dobrú zmrzlinu. Máte tu nejakú vôbec?
Kretén s vypučenou riťou.
- No, nebudem ťa zdržovať. Pôjdeš rovno a tam na konci zahneš doľava. Tak sa teda maj, pozdrav brata.
Vzala kôš na bielizeň, ešte trochu kývla rukou, odohnala spomienky a ponáhľala sa opačným smerom.

Zpět

© Agadir © 2004-2019, Ing. Ondřej Fuciman, Ph.D.